V jej veľkoformátových kresbách po roku 2001 sa zrkadlí smútok po smrti milovaného syna, významného scénografa, úspešného v činoherných i operných inscenáciách. Práve o vzťahu k opere Aleš hovoril, že pramení v zážitkoch z detstva. Jeho mama žila životom svojich synov, detí, malých čitateľov, fantáziou rozprávkových príbehov. Vo svete detí sa pohybovala bezpečne. Intenzívne vnímala, keď si v prítmí pod stoličkou hral Aleš divadlo s hračkami osvetľovanými baterkou. Zošity s ešte detskými kresbami návrhov scény, rekvizít, reflektorov a režijných postupov opatrovala ako rodinné striebro.